Divín – Mara medvedia

Skôr než Demeter Aláč odišiel do neba, stihla mu žena porodiť dcéru. Podobala sa viac na chlapca ako na dievča. Matka ju dojčila rovných šesť rokov. Mara bývala s matkou sama. Hocijakú tvrdú Srobotu zastala ako chlap. Vedela orať, siať, uhliarsku míľu založiť i drevo na Bučangoch prihotoviť. Len vyšívať sa nevedela nijako naučiť. Bolo jej ľúto, že ju nikto nevolá na priadky ani na páračky. Keď takto smutná raz kráčala lesom, smerom od Divína sa náhle priblížila búrka ovešaná bleskami. Nevyľakalo ju to. Bola pravým dieťaťom prírody, zvyknutá i na nečas. Dážď sa cedil ako z krhly. Mara zmokla do nitky a pri studničke si vyzliekla mokré šaty. Prestalo pršať. Studnička naplnená mútnou vodou sa pri pohľade na jej pevné mladé telo začala zázračne čistiť. V odraze vody náhle uvidela za sebou tieň – mocný mládenec ju uchopil do náručia a keď precitla, pochopila, že sa medzi nimi stalo niečo náhle a krásne. Jej zelený venček nasiakol blatom a dlhé husté vlasy sa zbili do hŕč. Klement, najmajetnejší mládenec z Divína, prišiel sem za stádom oviec, ktoré tu pásavali až do jesene.

Kresba Samuela Lányiho a rytina Samuela Lenhradta o Divíne

Netušil, čo ho tu stretne a v očiach sa mu zjavili posmešné iskričky. Vyzvedal sa na jej meno. „Som Mara“, povedala a on si hneď spomenul, čo sa o nej vraví: že nevie tkať, šiť, ani na plátno vyšívať. Mara prišla domov zronená. Keď jej začalo pod srdcom dieťatko rásť, nevedela si rady. Klementa videla na jarmoku v Haliči, ale skryl sa jej za šiator. O mesiac jej odkázal, že ak to bude syn, príde si po neho. I ju pojme za ženu, ak sa naučí ženským prácam. O ďalší mesiac jej poslal kvetovanú šatku i košeľu so strapcami a nové krosná. Plakávala Mara každý deň, keď si sadávala za ne. Člnok jej padal z rúk. Modlila sa, aby to bol syn. Možno jej i tkanie pôjde lepšie. Možno Klementovi vyšije krížikovým stehom. Dedina na ňu zanevrela – na prespanku. Keď sa narodilo dievča, Klement jej odkázal, aby ho už nečakala. Raz v noci dieťa nariekalo a nariekalo. Darmo mu núkala piť z prsníka, ráno už bolo omodrené a studené. Na matkin krik Mara vzala hlinený mliečnik a pobrala sa do hory. Na úpätí kopca sa červeneli maliny. V malinových kríkoch sa jej zrazu čosi zamarilo, akési čudo. „Bože môj, medveď!“ skríkla vydesene a džbán s malinami sa odkotúľal dolu svahom. Na dne akejsi jamy však ležala mŕtva medvedica a malé medvieďa sa jej obtieralo okolo nôh. Dlho hľadela na mŕtvu medvedicu i na živé mláďa. Plakalo ako malé dieťa a išlo všade za Marou. V húštine objavila skalný otvor. Vošla do jaskyne a sadla si do chládku, aby si oddýchla. Zložila si z chrbta plachtu, v ktorej mala ešte veľkú nádobu plnú malín. Medvieďa jej tíško skučalo pri nohách. Vzala za hrsť malín a ponúkla medvieďaťu. Zaprskalo a odvrátilo hlavu. Vtedy jej v hlave skrsla divná myšlienka. Pálili ju prsníky plné mlieka. Vyhrnula si košeľu, nastriekala z prsníka mlieka na dlaň a ponúkla ním medvieďa. Dobre že jej dlaň nezožralo! Odťahovala si mlieko z prsníkov, kým neboli celkom prázdne. Medvieďa sa uspokojilo a uložilo sa jej k nohám ako baranec. „Bože môj, keby ma tak niekto videl, ako kŕmim medvieďa vlastným mliekom! Smial by sa mi každý v dedine!“ Obzerala sa Mara ukradomky. Domov sa jej však kráčalo ľahšie. Prsia mala prázdne, neboleli ju. Na druhý deň však boli opäť plné a pálili. Vzala džbán a pobrala sa na to isté miesto… V to leto bolo veľa malín. Mara ich nosievala do hradnej kuchyne v Divíne. „Len ich prineste čo najviac, pani Barbore chutia so sladkou smotanou a cukrom,“ povzbudzovala ju kuchárka. Mara si len povzdychla. Veď keby vedeli po čo ona chodí do hory, ani maliny by možno od nej nechceli. Ako kráčala znova ku skalnému otvoru, začula krochkanie a fučanie diviačej rodinky. Rýchlo odkryla otvor na skalnej skrýši zahádzaný haluzinou a vtiahla sa dnu. Medvieďa spokojne podriemkávalo.