Modrý Kameň – Poklad kapitána Balašu

úbožený Števko sa vliekol s ďalšími deťmi pripútanými k reťazi. Túto živú korisť sprevádzali tureckí vojaci. Viac ako reťaze ťažilo Števka, že ostal sám. Turci mu vyhubili celú rodinu. Kde sa podeje šesťročné chlapča? Spozornel. Vojaci sa odrazu dali na bezhlavý útek.

Hrad Modrý Kameň (Kresba: Sámuel Lányi; Metszet: Sámuel Lenhardt)

Iba ten najmocnejší ostal pri deťoch a postavil sa proti urastenému chlapovi, ktorý sa rútil naňho na mocnej kobyle. Keď dorazil k nemu vydesený otec s bojovou družinou, už bolo po všetkom. Pevne objal svojho syna, ktorý sa prvýkrát ocitol v boji na život a na smrť. Deti ďakovali za oslobodenie, družina volala na slávu. „Samo nebo nám poslalo záchrancu“, myslí si Števko. Rozhodol sa sprevádzať ho po celý život. Neskôr sa dozvedel od vojakov, že jeho hrdinom je Bálint Balassa, syn slávneho turkobijcu, kapitána Jána Balassu. Práve sa vracal do vlasti z Poľska, aby očistil svoje meno. Dokáže, že nie je zradca, ako tvrdia jeho neprajníci! Opäť získa priazeň cisára Maximiliána, ako aj svoje práva a majetky, ku ktorým patril aj Modrý Kameň. Dnes je zo Števka tridsaťročný muž, vojak. Veľa zažil po boku kapitána Bálinta Balassu. Aj dnes stojí pri ňom. K Ostrihomu pritiahlo päťdesiattisícové vojsko arcikniežaťa Mateja. Turci sa tu dobre zahniezdili za päťdesiat jeden rokov. Toto bol prvý veľký boj o oslobodenie Ostrihomu. Útočníkom sa počas obliehania podarilo prelomiť neveľký úsek v hradbe medzi Budínskou baštou a Hévízfürdő. Na toto nebezpečné miesto mohli poslať iba dobrovoľníkov. Prihlásilo sa ich osemsto. Za veliteľa vybrali Mikuláša Pálffyho, ktorý za slávu vďačil predovšetkým svojim chvastavým rečiam. Vo štvrtok, 19. mája zatrúbili k útoku. Balassa bol vpredu so svojimi vojakmi. Nad hlavou mu viala biela zástava s obrazom kráľa Dávida. Na druhej strane zástavy sa skvel balassovský erb a heslo Bálinta Balassu – básnika: „Život, za ktorý sme zaviazaní osudu, venujme blahu vlasti!“ Na hradbách stálo dvetisíc tureckých obrancov, pod nimi osemsto útočníkov.

Rozhorelo sa bojové peklo. Pred úzkym prielomom onedlho ležalo dvesto mŕtvych a mnoho ranených. Kapitán Balassa už prebodol dvanásteho Turka, no jeho nezasiahla ani guľka, ani škrabanec nemal na tele.

Hrad Modrý Kameň na pohľadnici

Tí hore začali šialene vykrikovať: „Zabite toho neveriaceho! Musí mať zlatý talizman!“ Beg Kara Ali vykríkol: „Kto ho zabije, dostane, čo si zažiada!“ Vtedy Kara Aliho zasiahla guľka zdola priamo do čela. Pohania v hroznom strachu spustili taký rev, že zbabelý Pálffy dal zatrúbiť na ústup. Balassa sa obrátil, aby zistil, čo sa deje a vo chvíli mu turecká guľka prevŕtala obidve stehná. Vojaci chránili svojho veliteľa vlastnými telami a odniesli ho do jeho stanu v tábore. Zavolali k nemu ránhojiča a na kolenách sa modlili za jeho uzdravenie. Keď sa ranený prebral, oslovil verného Štefana: „Druh môj, čakajú nás ťažké boje. Potrebujeme peniaze na výzbroj. Pôjdeš na Modrý Kameň, ten je už slobodný.“ Stiahol si z prsta zlatý prsteň a podal mu ho. „Prsteň ukáž kastelánovi, aby vedel, že Ťa posielam ja. Nech Ti vydá poklad z podzemia. Ten mi dones.“ Keď videl smútok v Štefanových očiach, povzbudil ho slovami: „Keď sa vrátiš, budem zdravý. Vedno budeme pokračovať v boji.“ Štefan s ťažkým srdcom opúšťal milovaného pána. Netušil, že nesplní svoje poslanie. Na hrade Modrý Kameň už nemal komu ukázať pánov prsteň. Kastelán už nebol medzi živými. Nik nepočul o poklade. O jedenásť dní bol opäť vo vojenskom tábore. Neskoro! Smrť práve v ten deň, 30. mája 1594 vo večerných hodinách zvíťazila nad hrdinským kapitánom Balassom. Štefan pokľakol zronený a modlil sa spolu s bojovými druhmi za spásu jeho duše. Nad bojiskom sa vzniesol nádherný sokol a zmizol v diaľke. Odvtedy každý rok za jednej májovej noci prilieta na Modrý Kameň sokol s rubínom na hrudi. Na bašte ho čaká starec. Kráľovský vták sa spustí na jeho vystretú ruku. Starec s ním mlčky kráča do podzemia. Tu boli voľakedy prikutí tureckí zajatci. Sem chodieval za nimi malý Bálint. Od vzdelaných sa naučil reč akou sa hovorilo v sultánskom paláci, od iných sa učil turecké piesne. Zostúpia hlbšie a pred nimi sa otvára skrýša s pokladmi. Sokol sa na ne pozrie, trikrát hlavou kývne a tou istou cestou vrátia sa hore. V podzemí zaduní, potom všetko stíchne. Sokol tri razy zakrúži nad hradom a letí, letí. Šumia pod ním lesy, na kostolnej veži v Hybiach si odpočinie, potom ho vítajú liptovské hole, spevy horských bystrín a cesty sokolie. Tak lieta každý rok – stráži poklad. /Napísala Eva Šoóšová/