Hrad Šomoška

rad Šomoška leží v strednej časti Cerovej vrchoviny v doline horného toku potoka Belina priamo na štátnych hraniciach medzi Slovenskom a Maďarskom neďaleko obce Šiatorská Bukovinka. Bol postavený na strmý čadičový kúžeľ.

Erb Losonczyovcov

Prvá časť názvu hradu v maďarčine (Somoskő – „somos“) odkazuje na vrch zarastení drienkami, kým druhá časť („-kő“) je rozšírenou zložkou pomenovaní hradov postavených na skalných bralách (napr. Modrý Kameň po maďarsky Kékkő, alebo Baglyaskő a Fejérkő v Maďarsku). Hrad postavil pred rokom 1291 pravdepodobne Eliáš z najzámožnejšieho rodu župy Novohrad, rodu Kacsicsovcov. V r. 1310 sa jeho vnuci Leustach a Jakow pridali na stranu oligarchu Matúša Csáka Trenčianskeho a hrad odovzdali jemu. Hrad im kráľ Karol Róbert odobral v r. 1323 a daroval ho sedmohradskému vojvodovi Tomášovi Szécsényimu, pochádzajúcemu z Folkušovej vetvy spomínaného rodu. Útok vojakov Jána Jiskru sa v polovici XV. stor. hradnej posádke podarilo odraziť.

Pôdorys hradu

V r. 1461 dal Ladislav Szécsényi Šomošku do prenájmu manželovi svojej dcéry Hedvigy, Albertovi Losonczymu. Majiteľ však ešte v tom roku zomrel. Hrad sa stal definitívne majetkom rodu Losonczyovcov až o dvadsať rokov formou kráľovskej donácie. Časť majetku vlastnila aj rodina Országhovcov. Do malého trojuholníkového nádvoria hradu bol už v tom čase vstavaný palác a hospodárske budovy. Pod poschodovými budovami boli do skaly vytesané pivnice. Na sever od jadra stavby sa nachádzali miestnosti gotického paláca. Zvláštny výzor hradu dával stavebný materiál, päť- a šesťboké vodorovne kladené čadičové kvádre. Keď rod po meči vymrel, hrad zdedila dcéra Štefana Losonczyho Anna, ktorej dvoril aj slávny renesančný básnik Valentín (Bálint) Balassi, čomu môžeme ďakovať za krásne maďarské ľúbostné básne známe ako cyklus Júlia-dalok. V r. 1575 napadol hrad fiľakovský beg Ali. Annin druhý manžel, Krištof Ungnád, zveril hrad neskúsenému kapitánovi Mikulášovi Modolóczymu. Ten obranu voči Turkom nezvládol a hrad po prvých delových výstreloch opustil aj s posádkou.

Hrad Šomoška (Kresba: Samuel Lányi; Rytina: Samuel Lenhardt)

Utiekol do Jágra, kde od žiaľu onedlho umrel. Po smrti Ungnáda sa Anna Losonczyová v r. 1590 vydala za Žigmunda Forgácha, preto sa hrad po opätovnom obsadení cisárskymi vojskami v r. 1593 a po jej smrti stal majetkom Forgáchovcov. V časoch protihabsburských povstaní hrad obsadili najprv vojaci Štefana Bocskayho a neskôr aj Gabriela Bethlena, po uzavretí mieru s nimi sa ale hrad vždy vrátil do majetku kráľa. V r. 1608, 1618 a 1647 nariadil krajinský snem opravu poškodeného fortifikačného systému hradu. Bol zosilnený dvojitým obranným múrom pri gotickej bráne, pred severnou baštou bola vybudovaná delová plošina s polygonálnym ukončením. Použili sa aj nové renesančné architektonické prvky. Obranyschopnosť hradu však znižoval nedostatok pitnej vody. V r. 1659 nariadil snem ďalšie opravy, ktoré mali realizovať poddaní dolných okresov Trenčianskej župy a v r. 1681 poslal snem do hradu 20 ozbrojencov župy Solt. V r. 1703 bol kapitánom hradu cisársky vojak Štefan Bene Simegi. V pevnôstke vybudoval ďalšie obydlia, ktoré ponúkol ako útočisko šľachte na úteku pred Rákócziho povstalcami. Koly priekopy a brvná palanky dal posilniť stĺpmi a trámami. Pri jeho prechádzke lesom ho však chytili Rákócziho kuruci a odvliekli do Košíc. Osirelá posádka sa vzdala bez boja. Šimon Forgách dal v týchto rokoch hrad do prenájmu Pavlovi Rádaymu, kancelárovi kniežaťa.

Pohľadnica v pozadí s hradom (prelom XIX. a XX. storočia)

Obývali ho Rádayho hajdúsi a služobníci. Na hrade raz prenocoval aj samotný František Rákóczi II. Po potlačení povstania bola Šomoška Forgáchovi skonfiškovaná. Nájomca Ráday splnil rozkaz kráľa Leopolda I. Habsburského len čiastočne. Nezruinoval všetky stavby, podpálil iba strechu. Hrad získali v XIX. stor. rodiny Péterffyovcov, Stahrembergovcov a Radvánszkyovcov. Vyhorel v r. 1826 a bol ponechaný napospas osudu, slúžil ako zdroj stavebného kameňa pre obyvateľov obce Somoskő (dnes na území Maďarska). Kronikár župy Novohrad Anton Mocsáry videl ešte začiatkom XIX. stor. nečitateľný nápis s erbom nad vstupnou bránou hradu, ktorý sa ale nezachoval.

Pamiatková obnova objektu bola zrealizovaná v r. 1971–1990, opravili sa časti obvodových múrov a zastrešila sa západná batériová veža, ktorá pôvodne slúžila na umiestnenie diel. V nej mala byť podľa plánov Pamiatkového úradu SR inštalovaná múzejná expozícia. Na juhovýchodnej veži sa v posledných rokoch vybudovala rozhľadňa. Nižšie podlažia objektu sú napojené na kazematové opevnenie. Hrad, s unikátnym čadičovým vodopádom pod ním, sa v novom tisícročí stal symbolom cezhraničnej spolupráce medzi maďarskou a slovenskou časťou Novohradu.