Šomošské slamenné vojsko

vetom letia nedobré chýry o Turkoch – pohanoch. Je ich vraj ako divých husí, ako pažravých kobyliek. Šíria sa po krajine ako krvavá potopa. Zvesť sa vtisne aj do pokojného života Šomošky a dosiahne, čo nik predtým: hradný pán odloží obľúbenú poľovačku, vezme do ruky kopiju svojho hrdinského deda a jeho štít a odíde so svojim najvernejším sluhom Ondrejom. Prídu pod Hajnáčku, Turkov všade ako sršňov. Jeden zo šípov z hradieb hradu trafí tureckého koňa, druhý aj Turka. Odtiahne sa nabok na kraj hory obviazať si ranu – zrazu je pri ňom šomošský hradný pán. Kopija dokoná to, čo začal šíp. Napichne Turkovu prilbicu na kopiju: „Zbabelci ste, ani sa nebránil…“ V podvečer sa blížia k Šomošskému hradu dvaja jazdci. Hradný pán sa obráti k Ondrejovi: „Treba pripraviť slávnostné privítanie – z víťazného boja sa nepatrí vracať potichu.“ Na hrade o chvíľu niet jediného obyvateľa, ktorý by nemal v ruke smolnicu a nevolal na slávu svojho hrdinského pána.

Ruiny hradu n rytine – XIX. storočie (www.obnova.sk)

Ale ten nie je spokojný – život za nich riskoval, s nepriateľom bojoval a oni sa ani sviatočne nepoobliekali… Prilbica patrila samému begovi a sám pohanský cisár ho poslal, keď sa dopočul o nedobytnej Šomoške. Len čo ho beg zbadal, za sto Turčínov sa skryl, tisíc janičiarov na neho nahuckal. Ale jeho orliemu zraku neušiel. Jeho záslužný čin budú ľudia naveky spomínať. Do bujarej oslavy pánovho víťazstva zabúcha na bránu posol. Nesie nedobrú zvesť – Hajnáčka padla, Hodejov je ohrozený. Fiľakovský hradný pán prosí o pomoc. Ak padne Fiľakovo, padne aj Šomoška, hovorí sa v prosbe. Turkov je presila. Fiľakovský hradný pán sľubuje poslovi pomoc. Keď sa však za ním zavrie hradná brána: „Nikam nepôjdeme! Nech si každý pomôže sám!“ Prikazuje, aby polovica poddanských vozov vozila kamene na hrad, aby bolo čo váľať na Turkov, drevo, aby bolo na čom smolu variť a liať ju Turkom na hlavy. „Ja prvý, ako rytier, viem si s nimi rady. Čo odo mňa odpadne, to vy dobijete.“ Ľudia však nedobré chýry počúvajú. Turek nemá súcit! Nešetrí mladého, ani starého. Ráno príde nový posol. Vytiahne list s pečaťou: „Od veľkomožného pána cisárskeho kapitána hornouhorských banských miest“ – vysvetľuje. Hradný pán sa úctivo klania. „Turek nesmie dostať banské mestá“ – vysvetľuje svojim ľuďom. „V baniach sa kope zlato, striebro, meď. Zo zlata a striebra sa razia peniaze“. A hneď pred ním vyberá čo najsúcejších chlapov. Oštepy im rozdáva, do radu ich stavia. Nenecháva si doma ani jedného súceho, nechce ukrivdiť jeho cisársku výsosť. Posol len oči otvára. V týchto neistých časoch ešte nevidel pána, čo by celkom zabúdal na obranu vlastného hradu. Cestu k šomošskému hradu zakrátko znepokojuje iný posol. Je to poddaný, ktorého spod Fiľakova posiela veliteľ varovať hrady i poddanské obce. „Turek ide!“ – kričí na ľudí, čo pracujú na poli. Hradnému pánovi oznamuje, že Turci netiahnu na Zvolen, ale rozliezajú sa okolo Fiľakova.

Fotografia hradu Šomoška – prvá tretin XX. storočia (www.obnova.sk)

Rabujú, statok a ľudí odvláčajú – aj sem idú, na šomošskú stranu. „Nech len idú“ – hodí rukou hradný pán. Na Šomoške je predsa on, potomok slávnych predkov! Zvoláva chlapov z dediny – prichádzajú starí, kriví, poloslepí, hluchí – čo zostali doma. Ich bedákanie a strach nahnevá hradného pána. Prikáže im, aby pozhľadávali všetky staré háby po hrade, slamou ich napchávali. Slamených panákov – obrancov hradu do okien stavajú, i do strieľní na múroch a na baštách. Namiesto pušiek vystrkujú povedľa nich hrubé, na koncoch sadzami začiernené palice. „Turek je pohan, preto je hlúpy“ – tvrdí hradný pán. Lenže neskôr ani on nezostáva na hrade. Zveruje ho Ondrejovi, svojmu najvernejšiemu drábovi. Prikáže mu privítať Turkov neprestajnou streľbou z dvoch pušiek. Sám sa zo zvyšnými drábmi ponáhľa do horičky, aby odtiaľ boj pozoroval. Vidí valiace sa hordy Turkov, ako búchajú na hradnú bránu, po rebríkoch a kmeňoch stromov lezú na hradby, zrážajú slamených panákov, rehúňajú sa, zavíjajú – nespokojne krúti hlavou: „Aký je ten Ondrej len pomalý…“. Šabľu zdvihne nad hlavu a rúti sa medzi Turkov: „Za jeho cisársku výsosť!“ Jeho pandúri rýchlo letia naspäť do lesa. Už je okolo hradného pána desať Turkov a sekajú do neho ako chlapci pri hre do suchého pňa. Medzitým už Turci našli v najhlbšej pivnici ustráchaného Ondreja s dvomi puškami. Vlečú ho pred bega. Beg ho však nedovolí zabiť: „Necháme si ho ako ukážku hlúposti. Škoda, že sa nezachoval jeho pán – boli by sme ich oboch poslali sultánovi!“ /Podľa Jána Domastu/